Temné a chladné miesto hlboko pod zemou.
Klenutá cela, ktorej múry po celé roky načúvali náreku uväznených, mučených a zavraždených.
Zatratených. Prekliatych.
A hádajte čo: oni neodišli. Sú stále tu dolu, pekne pokope.
Vieme to, lebo sme tu s nimi. A pokiaľ čítate tieto riadky, ste tu s nimi (s nami) tiež.
S prívržencami nadprirodzenej hrôzy, brakovej literatúry a béčkových filmov.
S poslucháčmi tvrdých žánrov, odetých v čiernych farbách.
S tými, čo neodvrátia zrak od zdochliny na ceste,
s tými, ktorým na krku visí pentagram a po tele majú vyobrazenia symbolizujúce smrť a utrpenie.
S tými, ktorých duše patria noci a ktorí krvácajú vo vnútri.
Deťom temnoty.
Ale nemusíte sa báť.
Tu dolu nerobíme nič zlé. Tu dolu sa vznášame. Všetci sa tu vznášame.
Necítime ťažobu všedných dní a netýka sa nás šedá skutočnosť za oknami.
Už len krôčik a budete sa vznášať s nami. Nebudeme to preto ďalej naťahovať.
Vitajte v Kobke.
Vitajte doma.